IMPRESIA Z PŘAHY

13.04.2019

Som študent divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave a v Prahe som strávil dva mesiace na stáži u Daniela Špinara pri inscenácii Za krásu. Každému študentovi odporúčam využiť program Erazmus+, je to skvelá vec, voľne sa pohybujete v profesii, ktorej sa chcete venovať, získate super skúsenosti a navyše dostávate na to finančný príspevok. 

V tomto mikročlánku by som chcel porozprávať:

  • o videnom v Prahe,
  • o pražskom Národním divadle a o našom Slovenskom národnom divadle,
  • o Danielovi Špinarovi a Kráse,
  • a o láske a mojom zlomenom srdci možno inokedy a hlavne na inom fóre.


O videnom v Prahe.

Keď som prišiel do českej metropoly, bol som vo vytržení z množstva možností a naivne som si myslel, že za dva mesiace budem v pražskom divadelnom svete dokonale zorientovaný. To však fyzicky (psychicky už absolútne nie) vôbec nie je možné. Napriek tomu som za dva mesiace videl 52 rôznych predstavení. Som typ konzervatívnejšieho (znie to ako nadávka a sám sa s tým nestotožňujem, ale hovorí sa o mne) diváka. Prešiel som scénami ako ND, Divadlo Na zábradlí, tiež Studio Hrdinů, Dlouhá, Palmovka, ale vďaka odporúčaniu domácich som nevynechal ani Venušu ve Švehlovce, či dokonca Alfreda ve dvoře. A samozrejme DISK.

Keď si prechádzam zoznam, vychádza mi z toho 7 inscenácií, ktoré ma výraznejšie zaujali. Videl som aj veľa zlého divadla, ale slniečko nám svieti čoraz viac, tak prečo by sme si mali znepríjemňovať deň? Budem sa venovať len tým pekným zážitkom. Sú to Manon Lescaut (r. D. Špinar, ND 2016), Zpráva pro Akademii (r. K. Schmitt, Studio Hrdinů 2018), Maryša (r. J. Mikulášek, ND 2017), Hamlet (r. D. Špinar, Švandovo divadlo 2013), Sezuan (r. M. Hába, Lachende Bestien 2017), Racek (r. SKUTR, Divadlo v Dlouhé 2017) a Persony (r. J. Mikulášek, Divadlo Na zábradlí 2018).

Top 3 - Sezuan, Racek a Persony.

Od Michala Hábu som nevidel dovtedy skoro nič, iba Macbetha v D21 a k tomu sa nechcem vyjadrovať. Na Sezuana som išiel bez toho, aby som vedel, že to robil on. Avšak, totálne sa rehabilitoval. Inscenácia podľa Brechtovej hry by sa skoro dala použiť ako šlabikár Verfremdungseffektu. Nie až tak zaujímavý príbeh dokonale napĺňali scudzené vstupy, v ktorých protagonistky a protagonista svojim herectvom a odstupom (ktorý bol hraný?) dokázali jasne stáť za postavami, ktoré práve stvárňovali. Je skvelé, že sa tvorcovia nerozhodli rekonštruovať Brechta, ale využiť jeho divadelné princípy na ich vlastnú a absolútne aktuálnu výpoveď o brutalite súčasného sveta a témach ako promiskuita kvôli peniazom alebo korupcia. Keď hovorím o Sezuanovi ako o šlabikári Brechtovho divadla, nie je to úplne pravda. To, čo Brecht uplatňoval vo svojej dobe, by dnes pôsobilo v istom zmysle staro a smiešne. Ale podstatu tohoto divadelného mechanizmu v Sezuanovi určite vidíme. Prestávka potvrdzuje zbúranie štvrtej steny a je jasné, že divák nie je len nemý pozorovateľ, ale tvorcovia ho berú ako partnera na dialóg. Počas pauzy sa voľne pohybuje po priestore, dostane víno a môže si zapáliť cigaretu priamo v sále. Scudzovacie prvky ako "klasická česká pandomima" či dobrý vojak Švejk umocňujú epickosť, kedy sa herci na nič nehrajú a jasne povedia: ,,Brecht to napísal takto, ale nám sa to nechce hrať, tak vám to len poviem." Okrem tejto formálnej stránky je výborne uchopená aj príbehová línia, ktorá je napriek zdĺhavosti a zamotanosti úplne jasná, a záver pôsobí naozaj silne.

Racek v Dlouhé bol ďalší výnimočný večer. Som rád, že nie som kritik. Na predstavenie sa nikdy nedokážem pozerať objektívne a vždy ho vnímam cez svoj aktuálny stav. Keď som videl Racka, riešil som nepríjemné srdcové záležitosti, a práve o to bol zážitok intenzívnejší. Čechovova Čajka je jedna z mojich najobľúbenejších hier, ktorú som videl nespočetne veľakrát. Ale tu som zostal prvýkrát naozaj prekvapený interpretáciou vzťahu Trepľova a Trigorina. Milión úžasných nápadov od scény, hudby, až po interpretáciu postáv. Tá však nie vždy dramaturgicky sedela, čo sa ukázalo najviac v scéne Trepľov, Nina, Trigorin. Pokiaľ Trigorin intímny dialóg s Ninou celý adresuje Trepľovovi, ktorý je na scéne tiež (on je tá čajka, padá z neho perie, je ranený - mimochodom tá čajka, ten racek - vtipná lingvistická džendrovosť), vznikne medzi nimi neskutočne napäté spojenie. Potom ale nesedí scéna, v ktorej dá Nina Trigorinovi medailón so stranou a riadkami z jeho knihy - ,,Keď budeš niekedy potrebovať môj život, príď a vezmi si ho." Trigorin hrá na dve strany veľmi nejasne, akoby zabudol na to, čo polovicu hry rozohráva s Trepľovom. Nič po tom nezostane. Aj napriek tomu vôbec nápad vložiť toto puto do Čajky je nesmierne inšpiratívne, škoda, že nie 100 % dotiahnuté.

Posledná inscenácia, o ktorej sa chcem zmieniť, sú Persony v Divadle Na zábradlí. Tento bergmanovský náklad sa dá ťažko prirovnať k niečomu, čo zažívam v divadle bežne. Geniálne vytvorená koláž z filmových poviedok, z ktorých sa základnú tému a dejovú líniu podarilo vtesnať do cca 15-20 minút, vytvorilo akúsi paletu, z ktorej si každý dokáže vybrať ten svoj príbeh. Zároveň majú všetky spoločného menovateľa - všetko sú to persony, z ktorých každá nám ukazuje svoju súkromnú tragédiu. Hrajú, predstierajú, klamú a žijú. Inscenácia mi miestami odhaľovala celkový zmysel divadla. Divadlo. Svet. Prekrásne. Smutné. Kedy ste naposledy zažili pocit, že vyjdete z divadla a cítili ste sa tak, že sa vám nechce žiť? 


O pražskom Národním divadle a o našom Slovenskom národnom divadle.

Toto nechce byť porovnávacia štúdia dvoch národných inštitúcií, ale iba pomenovanie uvedomenia, že okrem názvu ,,národné" nič iné tieto divadelné domy spoločné nemajú.

ND Praha - základný kameň - 1868 - Národ sobě - všetci doniesli kamene, vyzbierali korunky a postavili divadlo. Iste je to oveľa komplikovanejšie, skoro celé divadlo zaplatilo pár vplyvných ľudí z vyšších vrstiev, ale národný presah je cítiť. Otázka, načo nám je národné divadlo, sa naskytla už po vzniku republiky a pretvráva dodnes. Obrovský kolos so 4 scénami sa neustále pasuje so svojim významom. Je to múzeum alebo umelecká inštitúcia? Patrí moderná inscenácia so súčasnou scénografiou a slovníkom do Zlatej kapličky? Ak nie, prečo sa tam divadlo má hrať? Plyše a štuky v hľadisku sú často dôležitejšie ako dianie na javisku.

Tieto problémy v Bratislave neexistujú. SND bolo založené v roku 1920 z politickej vôle. Keby vzniklo prirodzene, nebolo by v Bratislave, ale v Martine alebo v Liptovskom Mikuláši ako v súdobých najväčších kultúrnych centrách. Politický dôvod "prečo v Bratislave" bol ten, aby bolo vtedy multikultúrne mesto pripútané k Československu pevnejšie (veľa národných inštitúcií sa premiestňovalo a zakladalo práve v dnešnom hlavnom meste). Zároveň boli zavolaní českí divadelníci, aby divadlo založili. Budova v meste bola - nevznikla z ,,národného" popudu. To znamená, že brať SND ako múzeum ani nie je možné. Nikto nerieši busty vo foyer. Nejedná sa o prejav akejsi ,,slovenskosti", pretože budova v ,,starom Prešporku" stála (kúsok vedľa oproti dnešku) od roku 1776 ako staggionové mestské divadlo, ktoré bolo neskôr zbúrané, a v roku 1886 postavila dvojica viedenských architektov podľa vlastného projektu nové divadlo. Tým pádom je veľmi podobné divadlo v Sofii, Budapešti, Zürichu atď, takže nehovoríme o žiadnej exkluzivite. A dnešná Nová budova pri Eurovei je divadelný dom, v ktorom sa hrá divadlo. Budovu nikto nemá rád, lebo je škaredá a nie 100 % funkčná. Preto je pozornosť upriamená hlavne na dianie na javisku.

Problém popularity divadla je tiež úplne opačný. ND Praha celú sezónu vymýšľa marketingové ťahy na prilákanie divákov vo forme diskusií, debát, sprievodných akcií a robí to veľmi dobre. Priemerná vypredanosť predstavení je cca 70-80%. To, čo spôsobuje vyše 90% vypredanosť v Bratislave, sa v Prahe použiť nedá. A to je herecký súbor. Slovensko je malé a veľa mediálnych hviezd je zároveň členom SND. To znamená, že pokiaľ chce divák vidieť Táňu Pauhofovú naživo, ide do divadla. A deje sa to. Autobusy z Kysúc prídu na Heddu Gablerovú - absolútne nie z lásky k Ibsenovi - ale z lásky k Táni Pauhofovej. Ľuďom je jedno, na akú inscenáciu sa pozerajú, chcú vidieť obľúbených hercov. (Samozrejme, SND má aj svoju stálu klientelu divákov, ktorí nechodia na hercov, ale na divadlo. Tí by však sály sami nevypredali.)

V Prahe je situácia iná. Málo komerčných hviezd je v ND. Ani v jednom, ani v druhom prípade nehovorím o kvalite hercov. Oba súbory sú podľa môjho názoru zostavené zo špičkových hráčov. Ale pokiaľ chce v Čechách videť divák svojho obľúbeného mediálneho obľúbenca, pôjde do Studia DVA alebo do Kalichu a nie do Zlatej kapličky. Do Zlatej kapličky ale príde pozrieť základné kamene a Hynaisovu oponu. Toto je veľký problém, s ktorým sa vedenie Činohry ND musí pasovať denne, čo do veľkej miery berie energiu na umeleckú činnosť. A to nehovoríme o strategických problémoch delenia sa 4 súborov o javiská.

Zhrnutie tohoto zamyslenia by mohlo znieť asi takto: Porovnávame neporovnateľné, ale držíme palce.


O Danielovi Špinarovi a Kráse.

Teraz príde trošku viac zainteresovaná časť. Daniela Špinara som nepoznal. Samozrejme, že som vedel, kto to je, ale videl som od neho len pár vecí, a o jeho ,,škandalóznom" riaditeľovaní som nevedel nič. Môžem s čistým svedomím povedať, že úplne chápem, prečo sa niektorým jeho počínanie nepáči. Je mu vyčítaná arogancia. Špinar nie je diplomat, to je jasné. Ale prečo by to mal byť problém? Argument, že je umeleckým šéfom prvej činohry, neobstojí. Preto by mal byť slušný? Jeho jasná koncepcia vedenia prvej scény by nikdy nebola realizovateľná, pokiaľ by nešiel sebavedomo za svojím cieľom. Jasné, že si to vyžaduje isté obete, ale ako vyššie popisujem postavenie Národního divadla v Čechách, tak je pochopiteľné, že inak to nepôjde. Inštitúcia, ktorá uchováva rôzne tradície, z ktorých veľa sú naozaj len prebytky dôb minulých a nijako nevplývajúce na umelecké hodnoty divadla, je obrnená pred novátorstvom. Preto je jeho pozícia veľmi nevďačná. Postavenie Daniela Špinara v Národním divadle je dokonale zachytené práve v inscenácii Za krásu. V žiadnom prípade nezrovnávam Špinara s Hilarom. Určite to nebola ani ambícia tvorcov. Vzniká iba prirodzená paralela medzi jedným a druhým, pretože presne tie isté problémy, ktoré riešil v dvadsiatych rokoch Hilar, rieši skoro o 100 rokov neskôr aj Špinar. Jeho jediným cieľom je robiť dobré divadlo. Aby ale vzniklo, musí denne riešiť prevádzkové problémy, ktoré idú proti tvorcom. Špinar vytvoril súbor hercov, z ktorých väčšina je stotožnená s jeho divadelnou predstavou. V Za krásu hrajú len 3 členky súboru, ale ich odhodlanie bolo fascinujúce. Pokiaľ sa naskytla situácia, že herečky mali na skúške počas monológu inej len stáť na mieste a opakovať pohyby stále dokola, žiadna z nich si nedovolila pochybovať o zmysle svojej prítomnosti. A to hovoríme o niekoľkých hodinách a x opakovaniach. Choďte si pozrieť skúšku slovenských hviezdnych hercov. Špinarova enegria a chuť je tak obrovská, že ňou dokáže pohltiť všetkých spolupracovníkov. Pokiaľ hodnotíme inscenáciu Za krásu, nachádzame iste veľa miest, ktoré si nájdu svojich odporcov. Ako vo všetkom. On má jedinú nevýhodu, že je zároveň v pozícii riaditeľa a zodpovednosť je o to väčšia. Napriek tomu nič z toho, čo v Za krásu vidíte, nie je náhoda a naozaj môžeme hovoriť o úprimnosti vyjadrenia divadelníka. Problematická improvizovaná časť divadelnej skúšky pôsobí najkontroverznejšie. Pravdepodobne preto, že si všetci prejav Jany Strykovej ako režiséra prirovnávajú ku Karlovi Hugovi Hilarovi, čo ale nebolo ambíciou. Sám uznávam, že mi tiež chýba návod, aby sme pochopili, že sa bavíme o hlave režiséra žijúceho vo vlastnom svete - kostýmy a nazývanie hercov, technikov a režiséra menom Karel asi na záver pôsobilo zavádzajúco. Napriek tomu z celej inscnenácie sa nedozvieme veľa o Hilarovi, ale o povolaní režiséra. Na Hilara je pozornosť upriamená len preto, pretože sa vychádza z jeho textov a rieši rovnaké problémy. Základná sila a pocit, čo z inscenácie prechádza, je o režisérovej práci. O túžbe umeleckého vyjadrenia sa. O boji o ukážku svojho videnia sveta.

S odstupom som ešte šťastnejší, ako tesne po ukončení stáže. Táto skúsenosť s reálnym fungovaním divadelnej inštitúcie je na nezaplatenie.

Teším sa na ďalšie návštevy!


Na shledanou - Na skle malovanou. 

max s.